Misia Krista a Cirkvi v charizme sv. Vincenta de Paul

Misia Krista a Cirkvi v charizme sv. Vincenta de Paul

a) Kristocentrický rozmer

Misijné poslanie Cirkvi sa zakladá na Božom poslaní. „Cirkev je svojou podstatou misionárska, keďže podľa rozhodnutia Boha Otca má svoj pôvod v poslaní Syna a v zoslaní Ducha Svätého.“[1] Misionárske poslanie Cirkev prijala od Boha skrze Syna. Ježiš sa stal misionárom Božej lásky. Keďže Bohu záleží na spáse človeka, tak skrze svojho Syna Ježiša Krista ustanovil Cirkev. A túto Cirkev Boh posiela ku všetkým národom, aby bola všeobecnou sviatosťou spásy.[2]

Na konci svojho  účinkovania Ježiš dáva jasný príkaz svojim apoštolom a učeníkom: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“[3] Toto môžeme považovať za motto každého misionára. Je to zároveň akoby dekrét, ktorý sám Boh vypísal každému jednému kresťanovi, pretože každý kresťan krstom prijal okrem iného aj prorocké poslanie,[4] ktoré ho oprávňuje ohlasovať vieru v Ježiša Krista slovami a skutkami.[5]

V týchto úvodných slovách si môžeme všimnúť hlboké prepojenie medzi nami a Kristom. Cirkev nesmie a ani nemôže uskutočňovať svoje poslanie bez hlavy, ktorou je Boží Syn.

Na to, aby sme splnili poslanie Ježiša Krista, boli sme obdarovaný darom viery a v okamihu nášho krstu sme boli zasvätení. Účinok krstu je mnohotvárny. Nás začleňuje do Cirkvi i do Krista, máme účasť na živote Krista, na jeho spasiteľnej smrti a zmŕtvychvstaní, zostúpenie Ducha Svätého, čo vedie k oprávnenému nároku Boha na krstenca.[6]

Krst, ktorý sme aj my prijali, je už výsledkom misijnej činnosti cirkvi a hlbokého presvedčenia našich rodičov. Inými slovami povedané misijný rozkaz, ktorý dal Kristus svojim apoštolom sme my všetci osobne zakúsili vo svojom živote. Teraz je na nás pochopiť slová, že Boh má na nás nárok a osobitne nás povoláva.

U proroka Jeremiáša môžeme jasne vidieť misijnú myšlienku. Boh si ho povoláva už od mladosti  a posiela ho k pohanom.[7] Lenže prorok má strach. Dobre vie, že je to ťažké poslanie, a preto uteká  preč,  keď hovorí: „I povedal som: „Ach, Pane, veď neviem hovoriť, mladučký som.‘“[8] Boh neprijíma jeho výhovorku, ale do jeho úst vkladá svoje slová.[9]

Tento priamy Boží zásah v živote proroka je jasným znamením, že On s ním počíta. Niečo podobného môže povedať misionár. Naše dobrovoľné odovzdanie sa do Božej služby skrze zasvätenie sa v Misijnej spoločnosti nás robí účastnými na Kristovej misií.

„Tak ako každý kresťan, aj misionár je povolaný k svätosti. Krstom sa stáva dieťaťom Božím a má účasť na živote Najsvätejšej Trojice. To znamená, že je pozvaný k tomu, aby vstúpil do intímneho vzťahu s Otcom, Synom a Duchom Svätým. Ako sa to často zdôrazňuje v cirkevnej tradícií, cestou misionára k svätosti sú evanjeliové rady chudoby, čistoty a poslušnosti prežívané v službe chudobným.“[10]

Boží služobník Ján Pavol II. hovorí: „Volanie na cestu evanjeliových rád má svoj pôvod vždy v Bohu: “Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás, aby ste prinášali ovocie a aby ste ho prinášali v hojnosti“ (Jn 15, 16).[11]

Z toho jasne vyplýva, že naše zasvätenie začalo pri našom krste a umocnilo sa v okamihu zloženia sľubov. Bolo to zároveň prijatie nášho krstu a samozrejme daru viery, ale taktiež to bola odpoveď na evanjelizačné úsilie cirkvi v mojom osobnom živote. Tento okamih nášho zasvätenia nás naplno začlenil a neustále začleňuje do misie Ježiša Krista a robí nás účastnými na jeho poslaní tu na zemi.

„Na začiatku som si myslela, že musím obracať ľudí na vieru. Medzičasom som sa naučila, že mojou úlohou je milovať. A láska obráti, koho chce...“[12]

b) Vincentínsky rozmer

Rozprávať o vzniku povolania u sv. Vincenta je nanajvýš zaujímavé a dostatočne dramatické. Rodina, z ktorej pochádzal bola hlboko veriaca, ale ponímanie kňazského stavu sa nepovažoval za stav služby ale zisku a pohodlného života. Keď takto sa pozerali jednoduchí a veriaci ľudia na kňazský stav je nám potom už veľmi ľahko domyslieť si postoj tých ostatných.

„Kňazská hodnosť sa nebrala ako služba, ale ako postup v spoločenskom rebríčku, a zároveň únik z biedy k pohodlnejšiemu životu. Jediným cieľom bolo často krát získať mastnú faru a výhodné benefícium.“[13] Toto musíme vnímať ako pozadie, z ktorého vystupuje postava vtedy ešte veľmi mladého chlapca. Prerod nebol vôbec jednoduchý ale nevyhnutný.

Úžasnú vec, ktorú si môžeme všimnúť už u mladého Vincenta a neskôr u skúseného kňaza bola jeho vnímavosť. Snažil sa zhodnotiť situáciu a podľa toho sa aj rozhodnúť. Neskôr on sám o sebe hovorí, že sa snaží trpezlivo kráčať za Božou prozreteľnosťou. Po vlastnom obrátení a v neskoršom veku na tému povolania sám hovorí toto:

„Povolanie je výzva Božia, aby sme niečo urobili. Povolanie apoštolov bola Božia výzva, aby rozsievali vieru po celej zemi; povolanie rehoľníkov, je Božia výzva k praktizovaniu rehoľných pravidiel; povolanie manželov, je Božia výzva, aby mu slúžili tým, že sa budú starať o rodinu a vychovávať detí; a povolanie Dcéry kresťanskej lásky je Božia výzva, výber, ktorým si jeho dobrota vybrala práve ju, pred mnohými ostatnými, ktoré sa pred neho dostali, aby mu slúžila vo všetkých podujatiach, ktoré sú typické pre tento spôsob života, a v ktorých im dovolí pracovať.“[14]

K tomu môžeme pridať ešte jedno povolanie a to povolanie misionára. Opakujúc jeho slová povieme: je to Božia výzva nasledovať Krista ohlasujúc evanjelium chudobným. A práve tieto slová Božieho Syna sa stali základným mottom života sv. Vincenta a celej Misijnej spoločnosti. Naplnenie tohto hesla, ktoré si privlastnil sv. Vincent sa uskutočnilo v jeho celoživotnom poslaní. „Chudobný dedinský ľud umiera od hladu a vystavuje sa zatrateniu, opakoval Vincent po celý svoj život. Odpoveďou na tieto dve formy biedy sa stali jeho dve veľké diela – misie a charitatívne spoločenstvá.“[15]

„Chudobný ľud je vystavený zatrateniu, pretože nepozná prostriedky, ktoré sú potrebné pre spásu a nespovedá sa. Keby Jeho Svätosť poznala tieto potreby, bez oddychu by sa snažila ich uspokojiť. Práve uvedomenie si tejto skutočnosti spôsobilo, že vznikla táto Spoločnosť.“[16]

„Keď som sa vracal po skončení misií do Paríža, myslel som, že brány Paríža na mňa padnú a rozdrúzgajú ma. Len zriedka ma pri návratoch z misií nenapadla táto myšlienka. Tento dojem mal pôvod v dialógu, ktorý som viedol sám so sebou. Vraciaš sa do Paríža, ale sú mnohé iné dediny, ktoré od teba čakajú to isté, čo si urobil inde. Ak by si nešiel do niektorej dediny, určití ľudia by pravdepodobne zomreli v tom stave, v akom by si ich našiel a boli by stratení a odsúdení. Ak si videl, že v niektorej farnosti sa dopúšťajú takých hriechov, myslíš, že by si sa nestretol s obdobnými hriechmi v susednej farnosti? Preto oni tiež čakajú, že prídeš k nim a medzi nimi urobíš to isté, čo u ich susedov. Čakajú na misie. A ty ich nechávaš. Keby medzitým zomreli vo svojich hriechoch, budeš v určitom zmysle vinný za ich zatratenie. Musíš sa báť, že Boh ti to spočíta... Otcovia a synovia moji, takéto myšlienky ma v duchu trápili.“[17] Z týchto citátov vidíme, ako veľmi nášmu zakladateľovi na srdci ležali misie. Práve v tomto vidí sv. Vincent svoje celoživotné poslanie a poslanie celej Spoločnosti. Žiadnemu vincentínovi nesmie byť ľahostajný tento vincentínsky rozmer, pretože to je naša charizma a prvoradá úloha. A k tomuto sme sa zasvätili aj sľubmi.

Čo by malo charakterizovať naše vincentínske zasvätenie:

• hľadať Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť
• plniť Otcovu vôľu
• žiť vincentínske čnosti
• motto
• hľadať vždy Boží záujem
• pozerať sa na veci z pohľadu a plánov Božej Prozreteľnosti
• poslušnosť predstavenému, ktorý je nositeľom Božej autority
• misionárska láska
• rozhodnosť a vytrvalosť v misiách[18]

[1] AG 2.

[2] Porov. KKC 849.

[3] Mt 28, 19 - 20a.

[4] LG 31 - pod menom laikov sa tu rozumejú všetci veriaci okrem členov duchovenstva Cirkvou schváleného rehoľného stavu; teda veriaci, ktorí boli krstom privtelení ku Kristovi a stali sa ľudom Božím, majúc svojím spôsobom účasť na kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade Kristovom, a tak majú svoj podiel na poslaní všetkého kresťanského ľudu v Cirkvi a vo svete.

[5] LG 35 - Kristus, veľký prorok, ktorý hlásal kráľovstvo Otcovo svedectvom života silou slova, vykonáva svoj prorocký úrad, kým sa nezjaví v plnej sláve, nielen prostredníctvom hierarchie, ktorá učí v jeho mene a jeho mocou, ale aj skrze laikov, ktorých preto ustanovil za svojich svedkov a vybavuje ich  zmyslom pre vieru a milosťou slova (Porov. Sk 2, 17 - 18; Zjv 19, 10), aby sa sila evanjelia javila v každodennom rodinnom a spoločenskom živote.

[6] Porov. SCHMAUS. M., Sviatosti, Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského, Bratislava 1992, s. 210.

[7] Jer 1, 4 - 5 - Pán prehovoril ku mne takto: „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov som ťa ustanovil.“

[8] Jer 1, 6.

[9] Jer 1, 7 - 10 - Ale Pán mi riekol: „Nehovor: >>Mladučký som,<< lebo pôjdeš všade, kde ťa pošlem, a povieš všetko, čo ti prikážem. Neboj sa ich, veď ja som s tebou, aby som ťa vyslobodil!“ - hovorí Pán. Vtedy vystrel Pán ruku a dotkol sa mi úst. A Pán mi riekol: „Hľa, vložil som svoje slová do tvojich úst! Pozri, postavil som ťa dnes nad národy a nad kráľovstvá, aby si vytrhával a rúcal, nivočil a pustošil, aby si budoval a sadil.“

[10] Misijná spoločnosť – Generálna kúria, Inštrukcia o stálosti v povolaní čistote, chudobe a poslušnosti v Misijnej spoločnosti, Provincialát Misijnej spoločnosti, Bratislava 1997, s.14.

[11] Tamže, s. 14 – 15.

[12] Myšlienka bl. Matky Terezy z Kalkaty

[13] Porov. BINDAS S., Miesto a úloha ľudových misií v cirkvi, diplomová práca, Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského, Spišské Podhradie 2001, s. 44.

[14] ZONTAK S., Vincentínska spiritualita, Provincialát Misijnej spoločnosti Slovenská provincia, Bratislava 2000, s. 7.

[15] ROMÁN J. M., Sv. Vincent de Paul Bibliografia, slovenské vydanie Misijná spoločnosť sv. Vincenta de Paul, Charis, Bratislava 2002, s. 134.

[16] Tamže, s. 190.

[17] Tamže, s. 190.

[18] Porov. ZONTAK S., Vincentínska spiritualita, Provincialát Misijnej spoločnosti Slovenská provincia, Bratislava 2000, s. 35 – 38.